Ráno už o 4 som bola hore, pretože nervy boli strašné. Vlak mi síce šiel až o pol 8, ale ja som si už od 4 opakovala všetky texty. Môj najväčší strašiak bol výpadok pamäti. Vo vlaku som si našťastie sadla a preto si nikdo nevšimol ako sa mi nohy trasú. V hlave som si opakovala texty. Mala som šťastie, že ten deň bol krásny a že po dňoch sneženia sa to konečne upokojilo.
Keďže som tu bola už aj na konzultáciách tak som vedela kam mám ísť. Takže som sa nestratila. Prekvapilo ma však to kvantum ľudí, ktorí sa sem hlásili. Plná hala a všetci si skúšali texty. Moja hlava bola na roztrhanie. Zobrala som si číslo. Moje bolo 63. Toto bol môj putovník a s ním som musela byť a vžiť. Už som nemala meno... Iba číslo. Podľa neho nás rozdelili do skupín a ja som sa dostala do jednou spolu s 20 ďalšími ľuďmi. Zavreli nás do miestnosti a museli sme čakať. Po pol hodine zobrali prvú várku. Nikto nevedel, čo sa vnútri bude diať. Čakali sme.... Po hodine a pol vyšla prvá skupinka a keďže som bola v druhej tak prišla moja chvíľa....
V miestnosti nás zoradili do radu a postupne sme kričali, spievali, hovorili monológy, robili etudu a vytlieskavali rytmus. Bolo to nekonečné, no ešte nekonečnejšie bolo neskôr čakanie... Do 4 sme čakali na výsledok.... Verdikt, ktorý všetko rozhodol. Nálada v našej malej šatni bola strašná...akoby sme všetci čakali na popravu, ktorá neprichádzala. O 4 si nás predvolali. Obšťastnili nás blábolami, že sme všetci talentovaní, ale oni majú miesto len pre pár.... A vyhlásili výsledok. Postúpilo 9 ľudí z celej skupiny. Nebola som medzi nimi. Som šťastná za skúsenosť a som odhodlaná nevzdať sa... Život ide ďalej...prichádzajú maturity a iné príjimačky... VŠMU ma ešte rok počká
XOXO vaša maturantka :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára